Keď pes ignoruje povel fuj, alebo ako som naháňala moju Delfinku.

Tak ako každé ráno som aj dnes šla na prechádzku s mojimi sučkami - Delfinkou (7,5 roka) a Bonitou (1,5 roka). Bolo to ešte pred tým ako dostali raňajky. Po tom čo vykonali svoje potreby ma Bonka otravovala s paličkou, tak som jej ju začala hádzať. Delfinka si niečo ňuchala a čoskoro našla niečo čo hľadala. Nevidela som čo to bolo, no bolo to veľké, tuhé a začala to žrať. Skríkla som na ňu fuj. Nebola odo mňa ďaleko a veľmi dobre to musela počuť. Skríkla som ešte raz, no zjavne ma ignorovala.

Delfinka je a vždy bola pomerne tvrdá povaha. To, že sa na ňu hnevám, nikdy pre ňu nebol dostatočný argument, aby prestala robiť niečo, čo sa jej páči - hlavne niečo pre ňu chutné zožrať alebo sa v niečo pre ňu voňavom, a pre mňa odpornom, vyváľať.

V jej mladosti som pri jej výcviku urobila jednu veľkú chybu a to takú, že keď prestala robiť to čo som jej zakázala a konečne sa rozhodla ku mne prísť, tak som ju potrestala a tak prestala chodiť ku mne úplne. Ona to vlastne vnímala tak, že keď na povel ku mne prišla, tak bola za to potrestaná. Tak som vlastne dosiahla len to, že nežiaducu činnosť urobila a ku mne neprišla. Vtedy som sa nemala s kým poradiť, no bolo mi jasné, že to takto ďalej nejde. Tak keď ku mne prišla, tak som ju namiesto pokarhanie pochválila a po čase znovu začala chodiť ku mne, aj po tom čo urobila niečo zakázané. No stále som nedosiahla to, aby sa prestala v niečo hnusnom váľať, či niečo žrať. Samozrejme, že som sa ju pokúšala od toho odohnať, no často to bolo ďalej odo mňa, alebo dolu strmým kopcom. Pokiaľ sa v niečo váľala a ja som sa rozbehla ku nej a už keď som bola v tesnej blízkosti, tak ona prestala a začala odo mňa utekať. Potom som ju zavolala ku mne a ona prišla, lebo vedela, že keď poslúchne, tak ju nepotrestám, ale pochválim. Keď niečo žrala a pokúšala som sa jej v tom zabrániť, tak to bolo ešte horšie. Keď som skričala fuj, samozrejme to ignorovala, keď som sa k nej rozbehla, tak začala žrať čo najrýchlejšie a už keď som bola dosť blízko, tak so zobrala do papuľky koľko len mohla a začala s tým utekať a zároveň sa to snažila dojesť. Keď to všetko dojedla, až potom prišla ku mne. Nevedela som, čo s tým robiť. Keď prišla ku mne, tak som ju potrestať nemohla a keď som sa ju snažila odohnať od toho čo má zakázané, tak vždy predo mnou ušla. Nikdy sa mi nepodarilo potrestať ju pri čine. Na jej rýchlosť a obratnosť som proste nikdy nemala. Bol to začarovaný kruh, nechala som to tak celé roky. Aspoň som tým odohnaním skrátila dobu váľania sa v niečom hnusnom alebo množstvo zožraného niečoho, čo mohlo byť potencionálne nebezpečné.

Raz tak v Nedeľu večer zožrala jed na potkany, našťastie som vedela, čo to bolo. Ne chémii som týždeň pred tým dávala dobrý pozor a vedela som, že ju to môže zabiť, veterinárne ambulancie dávno zatvorené, auto akurát neprístupné. Nakoniec sme s pomocou veterinára na telefóne a pohotovostnej lekárne vyvolali zvracanie (riadne sme si tam zabehali, nebola zrovna blízko) a na ďalší deň hneď ráno sme pichli pre istotu protijed. Takže taká neposlušnosť nie je žiadna sranda. Pokiaľ by som si nevšimla, že zožrala jed na potkany, alebo keby som verila, že jed na potkany je nebezpečná len pre potkany či iné hlodavce a týždeň pred tým, som tomu ešte verila, tak Delfinka už roky nemusela byť medzi živými.

Teraz v Novembri 2011 mi jeden skvelý inštruktor na víkendovom seminári a tréningu zameraného na prácu retrievera veľmi dobre poradil ako riešiť tento problém. Tuším vravel, že mu to hovoril jeden 70 či 80 ročný dedko, ktorý to sám praktikuje. Nebol to len tak nejaký dedko, samozrejme, že to bol niekto, kto má veľmi veľa skúsenosti s výchovou a výcvikom psov. Inštruktor mi samozrejme potvrdil to, že keď som kedysi Delfinku potrestala keď ku mne prišla, tak prestala ku mne chodiť a spôsobila som si tým len ďalší problém. No ale ako riešiť ten môj problém? To bola pre mňa veľká záhada. Rozhovor trval dlhšie a a bavili sme sa tam o rôznych okolnostiach, tak to radšej zhrniem. Skrátka keď pes evidentne ignoruje povel Fuj!, ani ho nemáme volať k sebe, to by sme ho museli len pochváliť. Najlepšie by bolo pribehnúť ku nemu a potrestať ho priamo pri danej činnosti. Lenže Delfinka je múdra a šikovná a vždy tesne pred tým mi ujde. No tak potom neostáva nič iné iba psa naháňať. Áno naháňať. Pes veľmi dobre vie, čo zlé urobil. Ku mne ho zavolať nemôžeme, teda môžeme, ale pes by nebol potrestaný a naučil by sa, presne ako moja Delfinka, že ignorovanie povelu fuj mu skrátka prejde. Pes je samozrejme rýchlejší a obratnejší ako človek. Ten starý pán bol schopný svojho psa naháňať po lúke, až kým ho nechytil a potom ho potrestal. Vždy je to o tom, či to prvý vzdá človek alebo pes. Kto "vyhrá" v danej situácii. Psa to vždy skôr či neskôr omrzí, záleží len od toho, či to človek do vtedy vydrží. Ináč sa pánom daných situácií stáva pes.

No a teraz sa vráťme na začiatok ... Skríkla som na ňu fuj. Nebola odo mňa ďaleko a veľmi dobre to musela počuť. Skríkla som ešte raz, no zjavne ma ignorovala. Tak som si povedala - "Keď to zvládne starý dedko, tak to musím zvládnuť aj ja!" A začala som ju naháňať. Predpokladala som, že Delfi nebude mať dlhú výdrž, už má 7,5 roka a po úraze má už nejakú dobu umelé väzy v kolenách. No zjavne som ju podcenila. Bola evidentne rýchlejšia a obratnejšia ako ja. Tak kľučkovala pomedzi stromy, že som ju nemala šancu chytiť. Už som začala poriadne dychčať, no nevzdávala som sa. Vždy keď sa mi zdalo, že ju mám na dosah, tak mi ušla. Aj som popri tom spadla. Vravela som si, že musím schudnúť a trénovať, aby som mala lepšiu kondičku, že toto nie je možné. Nakoniec som ju horko ťažko chytila, s lapajúcim dychom a to tak, že som sa natiahla na zem a rukami som ju chytila za tú voľnú kožu medzi lopatkami. Videla, že je zle. Prevalila sa na chrbát a s vypleštenými očami čakala, čo sa bude diaľ. Bola som pevne nad ňou a s tým lapajúcim dychom som hnusne skričala - Fuj! Čo to bolo! - ešte chvíľočku som ju tam držala a lapala po dychu a potom som ju pustila. Horko ťažko som sa postavila a celou cestou domou som bola zadýchaná. Delfi mala zjavne radosť, že už si môže ďalej voľne pobehovať a ňuchať. Asi som ju mala dať na vodítko. Dúfam, že to pochopila. A keď nie, tak si to zopakujeme toľko krát, koľko bude treba. Bonka to vnímala ako hru, našťastie sa do naháňačky neplietla a hľadala paličku, ktorú som jej hodila a ona nedávala pozor, ktorým smerom. Ani ju nakoniec nenašla.

Tak to bola poriadna prechádzka. S Delfinkou sme si skvelé zabehali a verím, že som ju niečomu aj naučila. Získala som o dôvod viac, prečo na sebe zamakať a konečne som vyskúšala niečo, čo fungovalo na môj problém. Našťastie tam neboli ľudia a ani iný psy. Vyzerala by som síce trápne, no aj tak by som to urobila rovnako. Cesta bola v bezpečnej vzdialenosti a nehrozilo nebezpečenstvo. V blízkosti cesty, či cyklistického chodníka by som si ju tak naháňať nedovolila - nestálo by to, za to nebezpečenstvo.

Našťastie Bonka je taká povaha, aj má so mnou veľmi blízky vzťah, že na ňu stačí skričať a ona poslúchne. Ona nechce aby som sa na ňu hnevala. Naučila sa, že keď prestane nežiaducu činnosť hneď robiť, tak sa jej nič nestane a ešte ju aj pohlakám:-)

Tak a z toho celého vyplýva niekoľko ponaučení, ktoré môžu pomôcť mnohým majiteľom psov, bez toho, aby si museli prejsť tým čím ja.
- Nikdy nepodceňujte to, že pes ignoruje povel fuj, najmä keď niečo žerie - môže to byť pre neho nebezpečné a stáť ho to aj život. Okrem jedov sa na niektorých sídliskách môžu nájsť aj párky, do ktorých sú napichané špendlíky - Niektorí ľudia sú skrátka zákerný.
- Keď pes nakoniec na povel príde ku vám, tak ho netrestajte. Potrestáte ho vlastne za to, že ku vám prišiel a časom prestane ku vám chodiť úplne, lebo sa bude báť trestu.
- Pokiaľ pes zjavne ignoruje povel Fuj! , tak je najlepšie k nemu prísť a potrestať ho priamo pri čine.
- Pokiaľ pri ignorácii povelu Fuj! sa vám nedarí psa chytiť pri čine, tak pokiaľ je to možné a bezpečné, tak ho začnite naháňať. Nevzdávajte to! Buď to vzdáte vy, alebo to vzdá pes. Záleží na vás, kto bude pánom situácie.

Pes potrebuje lásku, čas, trpezlivosť a rešpekt k jeho potrebám. Odvďačí sa vám čistou láskou. Aby vás vzťah bol harmonický treba na tom pracovať a výchova a výcvik k tomu patrí. O tom možno napíšem niekedy inokedy.